Carl Schmid

Raný život, rodina a vzdelanie

Carl Schmid sa do historických záznamov zapísal 7. októca 1799 v Štecíne. Narodil sa v rodine plnej umelcov, kde sa vizuálna tvorba stala rodinným odkazom. Jeho otec, Peter Schmid, pôsobil ako maliar a pedagog výtvarného umenia, zatiaľ čo jeho matka bola Barbara Maria, rodá Saarburgová. Rodinné prostredie bolo presýtené technickou výpoveďou a umeleckou praxou, čo bol svet, ktorý zdieľal aj jeho brat, portrétista Wilhelm Schmid.

Detaily jeho najskoršieho vzdelávania zostávajú vplyvom času čiastočne zamrvené. Je možné, že svoje prvé základné umelecké kroky urobil v Aachene, hoci presné okolnosti týchto formujúcich rokov zostávajú nejasné. Kolem roku 1820 ho však jeho cesta priviedla na Kráľovskú prútsku akadémiu krásnych umení, kde sa jeho formálne vzdelanie začalo vyprofilovať v rámci akademických tradícií danej éry.

Život a pôsobenie v rôznych mestách

Po ukončení štúdií sa Schmid vydáva smerom k Parížu. Toto obdobie cestovania ho nakoniec privádza do Ahlene, kde si buduje svoje stabilné miesto v spoločnosti. Už v roku 1829 otvára v tomto meste „Zeichen- und Mal-Institut“. Jeho pedagogický prístup sa však odlišuje od tehdy bežnej snahy o pouhé mechanické kopírovanie; namiesto toho sa sústredí na priamu štúdiu prírody, ktorá má za cieľ precvičiť oko aj ruku. Tento metóda robí jeho výučbu cennou aj pre inženýrov, ktorí hľadali v umení technickú presnosť.

Rytmus jeho života sa neustále mení v rytme veľkých európskych metropol. Roky 1831 až 1833 strávi v Rome, ktorá mu dodáva umelecký nádych. Ďalšou častou destináciou sa stáva Londýn, kde pôsobí v rokoch 1834 až 1835 a neskôr sa sa tam vracia aj v roku 1842. Tieto neustále pohyby definujú jeho kariéru, ktorú sme mohli vnímať ako neustále navigovanie medzi kultúrnymi centrami kontinentu.

Posledné roky jeho života ho vedú na juh. Nakoniec sa usadiť vo Florencii, kde 9. aprla 1885 odchádza v pokoji zo sveta.

Mecenáši, ateliér a zamestnania

Dňa 15. júna 1829 sa Aachen stáva centrom umeleckého života Carla Schmida, keď otvoril svoj „Zeichen- und Mal-Institut“. Nešlo však o obyčajné štúdio zamerané na mechanické prepisovanie vzorov. Schmid zásadne zmenil pedagogický prístup a odviedol ho od tradičného spoliehania sa na pripravené šablóny. Namiesto toho kladi dôraz na priamu štúdiu prírody. Tento metóda mala za cieľ vyostriť oko aj ruku, čo z jeho výučby činilo cenný kapitál rovnako pre inžinierov ako aj pre výtvarných umelcov.

Leto 1837 prinieslo jeho umeleckému talentu celosvetovú pozornosť počas výstavky maľby v Aachene. V radnici predstavil portréty spoločenských umelcov a zachytil tváre svojich kolegov. Jeho reputácia v oblasti precíznosti pravdepodobne vyvolala záujem aj na najvyšších kráľovských dvoroch. Kolem roku 1841 pravdepodobne pracoval na špecifickej quite pre Fridricha Wilhelma IV. Táto úloha zahŕňala vytvorenie kópií portrétov cisára Napoleona a cisárovnej Joséphine, ktoré pôvodne vytvorili Louis-André-Gabriel Bouchet a Robert Lefèvre, a ktoré sa vrátili do Aachenu z paláca v Berline.

Kľúčové diela a významné portréty

Schmidov štetec zachytáva tvárie epóchy, ktorá sa vtedy menila pred očami. V roku 1826 dokončil portrét Johanna Petera Josepha Monheima, dielo, ktoré dnes tvorí súčasť zbierky múzeí Couven v Aachene. Jeho schopnosť preložiť ľudský charakter do olejnej farby je jasne vidieť v jeho portréte architekta Karl Friedrich Schinkel z roku 1832, ktorý sa dnes nachádza v zbierkach Alte Nationalgalerie v Berline. Tento podobizanc Schinkela situuje Schmida do najväčšieho kruhu významného pruského intelektuálneho života. Na inom mieste, v londýnskej Wellcome Collection, sídli portrét neznámej osoby, ktorou by mohol byť George Dixon Longstaff.

Okrem individuálnych podobiznác sa Schmid venoval aj väčším, symbolickým kompozíciám. V roku 1831 vytvoril olejový obraz Allegorie Bergbau, dielo na zamówene pre sídelňu aachenskej vlády. Tento kus sa odkláňa od intímneho meridla jeho portrétnej tvorby smerom k formálnej, inštitucionálnej prítomnosti. Jeho tvorba v tomto období odzrkadľuje neochvejnú ovládanie schopnosti zachytiť tak súkromný výraz tváre, ako aj verejný symbol.